Not ready for l(i)eaving

2015-03-15 20:56:00
Random

Trenčín.

Mesto, kde som sa narodila, začala objavovať život, rástla, rozvíjala sa, vzdelávala sa, snažila sa zaradiť a našla odvahu uskutočňovať svoje sny. Našla som si tu mnoho priateľov, pseudopriateľov, prvú lásku, najlepšiu kamarátku, ktorú považujem za sestru a partiu, ktorá je synonymom  mojej mladosti. Je tu mnoho miest, ku ktorým sa mi viaže nekonečne veľa spomienok a zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnem. Zážitky, ktoré sa mi viažu k miestu, kde som vyrastala, sú pre mňa naozaj tie najvýznamnejšie a hlavne také, ktoré ma najviac ovplyvnili.



Som čerstvá sedemnástka.
Cestujem po svete a hľadám si to pravé miesto, kde by som sa mohla usadiť. Z nedávno zverejneného príspevku o Meste Anjelov viete, ktoré miesto dokonale súladí s mojou osobnosťou. A navyše…život v Californii je celkom sen, nie? Predstava života tam je slovami nepopísateľne dokonalá. Avšak…

…predstava odchodu z mesta, v ktorom momentálne žijem a ku ktorému mám taký silný citový vzťah je pre mňa nepredstaviteľná. Jasné, každý v mojom veku chce zo Slovenska čo najskôr doslova vypadnúť a ani ja nie som výnimkou. Ale mám pocit, že práve tento odchod je hlavným dôvodom toho, prečo nechcem vyrásť. Partia sa rozpŕchne, každý jeden z nás si pôjde naplniť svoje sny, a tak ako toto mesto, ktoré nás všetkých spojilo, sa aj silné kamarátstvo stane len krásnou a nezabudnuteľnou spomienkou na mladosť.


V mnohých veciach si nie som istá, ale to, čo určite viem je, že nie som pripravená odísť a začať skutočne žiť. Bez priateľov, ktorí ma roky podporavali a stáli pri mne, bez známych tvárií, ktoré tu denno-denne stretávam a v neposlednom rade hlavne bez rodiny, ktorá dodala môjmu životu význam.

A keď už som sa dostala k tej rodine…je tu pár nepokrvných príbuzných, ktorí pre mňa sú rodinou. Mám pocit, že je tu priveľa dôležitých ľudí pre môj život a predstava toho, že tu zrazu s nimi nebudem ma naozaj desí. Áno, jasné, že sa na Slovensko chcem vracať a udržiavať kontakty najmä s rodinou a tými, ktorí pre mňa znamenajú tak veľa. Ale samozrejmé je aj to, že už to nikdy nebude ako predtým a nebude to ani dokonale fungovať. A bohužiaľ mám pocit, že aj množstvo z týchto silných vzťahov zanikne. Mohla by som si nahovárať, že sa to dá udržať ale aj tak by som si skôr či neskôr uvedomila, že je to nemožné.

Viem, že s tým nič nespravím, pretože naozaj chcem ísť za svojím tak, ako aj všetci tí, kvôli ktorým by som tu najradšej zostala. A tak len premýšľam a polemizujem nad tým, ako to (ne)zvládnem…





Ako to cítite vy? Taktiež vás k miestu odkiaľ pochádzate, viaže silné citové puto?
Kľudne sa do komentárov rozpíšte, rada si prečítam vaše úvahy:)


PS: mám pre vás nachystané malé prekvapenie, ale rozhodla som sa ho zverejniť až v priebehu týždňa
PSS: hlasovať v bloggerroka.com za môj blog môžete TU, ďakujem<3

16 Comments

  • Anonymous • 15 MARCH 2015 / reply
    Moma to je naozaj krásne napísané. Ja moje mesto nemám moc rada ale keby tu mám ľudí ako máš ty v tom svojom určite by sa aj mne ťažko odchádzalo :)
  • Ann • 15 MARCH 2015 / reply
    Vravíš mi z duše, práve to prežívam, síce mne sa moje mesto nepáči nie som tu spokojná, radšej chodím do TN kde to mám kúsok, ale bojím sa odchodu do zahraničia. Predsa len, nový jazyk, nové tváre, všetko od začiatku, ale verím, že čoskoro sa dostanem do môjho vysnívaného Mníchova, keď už moji priatelia idú za svojimi snami, žijú svoje životy ako píšeš v článku. Treba si ísť za svojim šťastím aj keď to už nebude ako kedysi :)
  • Viktória Horňáková • 15 MARCH 2015 / reply
    Moc silny prispevok ! <3
  • Nikol Mullerova • 15 MARCH 2015 / reply
    Strašně ráda bych se vydala zpátky do svého rodného Irska, jenže opustil ČR, opustit tohle místo, mám z toho husí kůži. Mám strach se tam vydat, i když vím, že by tam na mně čekala rodina. Mám strach někam odjet. Přece jen, tu jsem vyrostla, mám tu lidi, kamarády, více a víc zážitků. Nechce se mi to tu opouštět, ale vím že mně to táhne jinam. Snad postupem času se odpoutám od tohle bude jen "papírové město".
    Krásný příspěvek. :)
  • Anonymous • 15 MARCH 2015 / reply
    ahoj
  • Anonymous • 15 MARCH 2015 / reply
    Najťažšie je premňa myslieť nato, že všetko to čo prežívam práve teraz sa raz skončí. Mám 15 a som v úžasnom období, partia kamarátov, skvelá rodina, robím to čo ma baví. Vieš si to predstaviť, však? Spoločne si užívame každú jednu minútu a máme neopísateľné zážitky plné smiechu a všeličoho. Najlepší pocit je však vtedy, keď urobíme niečo bláznivé a utekáme alebo proste prežívame tu chvíľu a vtedy si pomyslím na nejake tie citáty, ktoré každodenne čítam na instagrame, alebo na stránkach. Jedna hláška z knihy, ktorú som už dávnejšie prečítala mi však utkvela v pamäti veľmi výrazne a to: ,,Sme mladí, hluční a zamilovaní." Po prvýkrát to môže znieť ako klišé ale keď sa nad tým zamyslíte, a máte nejaké tie zážitky, tak sa vám táto veta zaryje hlboko do srca. Hlavne keď si na ňu spomeniete v danú situáciu.
    Milujem svoje miesto hlavne kvôli spomienkam, ktoré som tu zažila a dúfam, že ešte zažijem. A raz keď budem stará poviem si, že som svoj život nepremrhala.

    Alexandra
  • Anonymous • 15 MARCH 2015 / reply
    Okej nepatrím k nejakým die hard čitateľkám tvojho blogu, ale nejako mi nedá nevyjadriť sa k tomuto príspevku. Práve mám totiž obdobie, keď sa zamýšľam presne nad podobnými vecami, a tak ma tak trochu pichlo pri srdci keď som si no prečítala. Som prvý rok na výške v Česku - nie je to žiadne LA - ťažko to pokladať za nejaké veľké opustenie rodného kraja a ani to nechcem porovnávať (na niečo také by som ja pravdepodobne nemala, takže máš moje uznanie za odvahu) ale aj tak... nejde tak úplne o vzdialenosť ako o ten desivý pocit zanechávania toho starého a posúvania sa vpred. Priznávam, že pre mňa je to strašne ťažké. Po rokoch strávených v zabehanej rutine (nie nevyhnutne v negatívnom zmysle) je zrazu všetko... iné. Znie to hlúpo ale občas mi chýba mamino pindanie že nie je umytý riad, otravnosť mladšej sestry či ocinove trápne vtipy pri večery. Stále je to moja rodina, no vidieť ich raz za mesiac či menej...mám pocit že som viac na návšteve ako doma. Priatelia? Aj keď veľa z nich študuje v rovnakom meste, nie je to čo to bývalo... ľudia sa menia, dospievajú a idú si za svojím a tak to má byť, ale občas to zabolí. Jasné, nové veci sú tiež super, noví kamaráti, škola a zážitky... ale nanešťastie pre mňa, som typ človeka čo sa príliš často obzerá za tým čo bolo a asi to tak ľahko nezmením...
  • Alexandra Andrejovová • 15 MARCH 2015 / reply
    Velmi pekne napisane. Ja mam taktiez puto k mojmu rodnemu mestu, ktore mam radsej ako tk mesto v ktorom zijem momentalne. niekedy mam pocit ze doslova nenavidim to mesto v ktorom byvam, ci uz pre ludi ktory su tu to prstredie... Som strasne rada ze v mojim rodnom meste mam skolu a travim tam skoro kazdy den (okrem vikendov) pretože tam sa citim slobodna a stastna, tam mam kamarayov, privuznych a je tam kopa krasnych miest na ktore rada chodim s kamaratmi. O mojom meste v ktorom byvam sa to az tak povedat neda, mozno preto ze tu nemam tolko vela kamaratov, ale celkovo namna neposobi tak prijemne. Neviem to ani sama vysvetlit preco... Proste niektore veci neviem vysvetlit a sama nim nechapem (typicka žena :D)
  • Anonymous • 15 MARCH 2015 / reply
    ty kokos hej rozmyslaj tu o tom teraz... mas na to este kopec casu. ked to bude aktualne tak plac. Stale mozes skoncit v trencianskom mekaci pri hranolkach a s tvojimi snami bude koniec. trosku realizmu.
  • Sára Alušicová • 15 MARCH 2015 / reply
    Anonymous wrote:
    Okej nepatrím k nejakým die hard čitateľkám tvojho blogu, ale nejako mi nedá nevyjadriť sa k tomuto príspevku. Práve mám totiž obdobie, keď sa zamýšľam presne nad podobnými vecami, a tak ma tak trochu pichlo pri srdci keď som si no prečítala. Som prvý rok na výške v Česku - nie je to žiadne LA - ťažko to pokladať za nejaké veľké opustenie rodného kraja a ani to nechcem porovnávať (na niečo také by som ja pravdepodobne nemala, takže máš moje uznanie za odvahu) ale aj tak... nejde tak úplne o vzdialenosť ako o ten desivý pocit zanechávania toho starého a posúvania sa vpred. Priznávam, že pre mňa je to strašne ťažké. Po rokoch strávených v zabehanej rutine (nie nevyhnutne v negatívnom zmysle) je zrazu všetko... iné. Znie to hlúpo ale občas mi chýba mamino pindanie že nie je umytý riad, otravnosť mladšej sestry či ocinove trápne vtipy pri večery. Stále je to moja rodina, no vidieť ich raz za mesiac či menej...mám pocit že som viac na návšteve ako doma. Priatelia? Aj keď veľa z nich študuje v rovnakom meste, nie je to čo to bývalo... ľudia sa menia, dospievajú a idú si za svojím a tak to má byť, ale občas to zabolí. Jasné, nové veci sú tiež super, noví kamaráti, škola a zážitky... ale nanešťastie pre mňa, som typ človeka čo sa príliš často obzerá za tým čo bolo a asi to tak ľahko nezmením...
    Hovoríš mi z duše;)
  • Anonymous • 16 MARCH 2015 / reply
    Ja nechcem byt zla ani nic, ale 'rozvÝjala sa'?
  • Simona Holčíková • 16 MARCH 2015 / reply
    Ahoj Moma,
    já osobně to třeba beru jako část života. Ano, určitě i pro mě bude těžké odpoutat se od všeho tu, ale upřímně? Z tohohle státu je mi špatně. Jestli máš možnost odjet a žít v L.A., tak se tady ani nemme o čem bavit. Sama určitě v hlouby duše víš, že když to uděláš, tak se jednoho dne budeš strašně těšit z toho, že si to udělala. rátit se můžeš vždy. To je můj názo, takže noh8 lidi prosím :-D:-). Osobně já jak strašně strašně stašně moc chci bydlet v Americe (nejvíc v Californii<3), tak si prostě nemyslím, že to dokážu. Ale neztrácím naději, a tobě to fakt přeju, protože si mě inspirovala jednak ke zdravé stravě, ale i k založení blogu, který teď s kamarádkou plánujeme. Moc ráda bych tě poznala. Email - simona.holcikova@seznam.cz.. Kdyby náhodou si někdy chtěla napsat, budu Ti neskutečně vděčná. :)
  • Anonymous • 23 MARCH 2015 / reply
    Nádherný článok. A dokonale sa viem vcítiť. Mojim snom je tiež opustiť moje mesto a ísť žiť do mesta ako je Londýn alebo do New Yorku. Jedna moja naj kamoška chce ísť žiť do Kórei a ďalšia do Francúzska. Síce sme iba 2čky na gymply a do 5ročníka je ďaleká doba (študujem na bilingvalnom gymply) ale neviem si predstaviť deň kedy prídeme posledný deň do školy, že opúšťamtie dve ale aj celý triedny kolektív. Síce nemám moc rada mesto kde bývam ale mám tu toľko dokonalých ľudí, kt jednoznačne nechcem len tak opustiť. Ďalšia je moja rodina, kt nadovšetko milujem a neviem si predstaviť deň (zatiaľ) kedy sa zobudím v inom meste možno na inom kontinente a oni proste budú tu na Sk. Je to proste ďaleká ale zároveň aj blízka budúcnosť, kt sa jednoznačne bojím :'( :(
  • Anonymous • 23 MARCH 2015 / reply
    Nádherný článok. A dokonale sa viem vcítiť. Mojim snom je tiež opustiť moje mesto a ísť žiť do mesta ako je Londýn alebo do New Yorku. Jedna moja naj kamoška chce ísť žiť do Kórei a ďalšia do Francúzska. Síce sme iba 2čky na gymply a do 5ročníka je ďaleká doba (študujem na bilingvalnom gymply) ale neviem si predstaviť deň kedy prídeme posledný deň do školy, že opúšťamtie dve ale aj celý triedny kolektív. Síce nemám moc rada mesto kde bývam ale mám tu toľko dokonalých ľudí, kt jednoznačne nechcem len tak opustiť. Ďalšia je moja rodina, kt nadovšetko milujem a neviem si predstaviť deň (zatiaľ) kedy sa zobudím v inom meste možno na inom kontinente a oni proste budú tu na Sk. Je to proste ďaleká ale zároveň aj blízka budúcnosť, kt sa jednoznačne bojím :'( :(
  • Anonymous • 26 MARCH 2015 / reply
    Po 5 rokoch stravenych v zahranici, pricom som bola asi kazdy druhy rok niekde inde mozem povedat,ze som rada,ze som odisla. Asi tri mesiace po maturite. Najlepsi kamosi ziju na SK,ale cakaju a ked pridem je to ako predtym. Navyse som s nimi v kontakte cez internet kedy chcem. Jasne,ze doma je doma,ale ja som asi typ cloveka,co sa po par tyzdnoch citi doma hockde v cudzine, kedze si asi rychle tvorim navyky. Co je ale dolezite je nemat ziadne vazne zavezky,ako napr. frajera,ked sa chystas do cudziny,lebo vtedy je to ozaj tazke.
  • Andrea Miškocová • 28 MARCH 2015 / reply
    No ja som bola tento týždeň prvý krát v zahraničí a hoci sa mi tam nesmierne páčilo, bola som rada, keď som sa vrátila domov. Cestovanie milujem, najradšej by som precestovala celý svet, no vždy, keď sa vrátim domov a pozriem sa na východ slnka, je to pre mňa naozaj zážitok, ktorý prekoná len máloktorý okamih :) Som zvedavá, ako to bude, keď sa presťahujem inam....
Responding to